Napriek všetkému

Autor: Terézia Hnatičová | 9.2.2012 o 23:33 | Karma článku: 5,36 | Prečítané:  706x

Je tomu asi rok, čo som začala vybavovať výlet do Paríža. Štyri kamarátky sme sa rozhodli a dohodli, že by sme chceli začať cestovať ,,vo veľkom štýle". Keďže ja som z nich mala najviac času, tak som sa na to dobrovoľne a s radosťou podujala...

Veľmi rada organizujem. Možno preto som sa na to tak tešila. Mnoho ľudí hovorí ako jednoducho cestovali kade tade :) tak som si povedala, že aj ja chcem vedieť vybavovať takéto záležitosti. Spočiatku som sa nevedela pohnúť, najprv som našla letenky príliš drahé, potom za každým krokom sa mi vynáralo veľa nezodpovedaných otázok. No krok po kroku som to celé dotiahla až k vytlačeniu leteniek. Pekný pocit to bol. Áno, aj v súčasnej dobe, kedy niečo také pre mladého človeka s možnosťami je to niečo úplne normálne, ja som mala pocit, že som niečo dokázala. A to bol moment kedy som sa tešila z maličkosti.

Nastal deň odletu. Stretli sme sa. Keďže som si o sebe myslela, že určite mám zdedenú veľmi pragmatickú schopnosť baliť batožinu, dala som sa do toho. Triedila som, vyhadzovala som, pýtala som sa či naozaj bez toho dievčatá tie tri dni neprežijú a či ja neprežijem bez zbytočných maličkostí, som to zvládla. Pod limit 10 kilogramov. A už sme sa viezli na letisko...V lietadle, chvalabohu, ani jednej nebolo zle, takže naše nadšenie z výletu na vlastnú päsť pretrvávalo.

Polnoc a my sme sa ocitli v Paríži. Našli sme náš objednaný hostel a s menšími komplikáciami sme  tak o 2 hodiny neskôr ležali v posteliach. Malý pocit víťazstva. :)

Deň sa začal budením tých aktívnejších z našej štvorice, samozrejme. Prešli sme všetko základné čo by ste našli v turistických brožúrkach. No u mňa nastalo veľké sklamanie. Sama som tomu nechcela sprvu uveriť. Čo? sa mi vrývalo do mysle. Tak som sa snažila, aby sme prišli práve do toho mesta a zrazu, neodchádzam z neho úplne namäkko. Nebola to ani tak chyba Paríža ako moja. Ja som si idealisticky predstavovala Paríž plný umelcov na uliciach, krásne odetých Parížaniek a kaviarne plné intelektuálnych momentov...Popri mojich idylických predstavách som si neuveodmila, že Paríž 21. storočia je svetová metropola plná turistov, bleskov z fotoaparátov a mekáčov na každom kroku...

Nuž, odišli sme. Doma ukázali fotky a pri otázke ako na mňa zapôsobil Paríž som odpovedala identicky.Rok po tom, som dostala veľkú chuť navštíviť Paríž opäť. Viem, že aspoň na chíľu by som ho dokázala nájsť v stave v akom si ho predstavujem. Zažila som už momenty, ktoré na mňa zapôsobili ideálne, len som si to musela v danom momente plno uvedomiť a zastaviť sa. Vnímať ich srdcom a nie očami či ušami. Krása je okolo nás. Niekedy ju však musíme hľadať. Potom budeme naozaj spokojní a schopní užívať si to všetko krásne a vysnené čo sme hľadali.

Neprestávať veriť, no byť zmierení s tým, že aj najväčší optimista má chvíle kedy neverí. No napriek všetkému nikdy neprestať veriť a dúfať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?